Ked sa ti chce od hrôzy až vracať...
13. 8. 2008
Život je vlastne taká malá ilúzia. Aspoň tak ju vníma môj 18ročný mozog plný dobrých aj zlých dojmov zo sveta-nesveta, ktorý ma obklopuje. Nech si vraví kto chce čo chce, ajtak ide len o naše naladenie. Keď si funky hodený v klídku, všetko ide, žiaden problém sa nezdá nezdolateľný, v ničom nevidíš prekážku. Svet vnímaš cez tie návykové pinkbrille, lietaš, v bruchu máš motýlie stádo, čo trepoce krídliskami a plieska nimi o tvoje žalúdočné steny. No, až do času, kým endorfíny a iné nápomocné látky vyprchajú, ty už nie si vo výškach , už sa objavujú aj malé prekážky, no ty si povieš, otrepanú frázu, prekážky sú predsa tie strašné veci, ktoré vidíme, keď sa prestaneme sústrediť na naše ciele, a s vypätím všetkých síl ich zdolávaš jednu za druhou. Vyčerpaný padáš na zem, keď dorazíš na fiktívny vrchol, no práve vtedy, keď z posledných síl vyčaríš kúsok radosti nad dobre vydarenou prácou, stane sa čosi, čo nečakáš, čo ťa zasiahne, a zmení tvoj svet na celkom čierny. Takého okamihy k životu patria, alebo aspoň tí, ktorým sa stávajú, a musia s nimi urputne bojovať dennodenne, to tvrdia. Ja si to nemyslím. Podla mňa má každý toľko problémov, koľko si ich pripustí k telu, a o koľkých si povie, že SÚ to problémy.
Čo ale spraviť, keď už aj psoledné svetielko, posledná sviečočka v
tmavom slizkom tuneli plnom pavúkov a podobnej kanálovej háveďe,
dohasína? čo spraví topiaci sa, keď už aj posledné stebielko odpláva do
nedohľadna?
Bolo mi veľmi fajn, aspoň do tej miery, že vždy keď som si na to spomenula,
nemala som čo riešiť. No všetko pekné sa raz skončí, hovoria pesimisti.
Jedného dňa prišiel ten tresk, čo bolí viac, ako čelný náraz v 130
kilometrovej rýchlosti do kamenného múru. A možno to bola len moja
nevedomosť, ktorá nevidela náznaky blížiacej sa katastrofy, moje ružové
okuliare nevnímali šedé odtiene reality, sústredili sa len na tie
červené, ružové a žlté, ktoré mi dodávali navjäčšiu silu. Prišiel ten
deň, a ja som zistila aká som bola naivná? Bola to moja naivita? Alebo
svinstvo od okolia, ktoré sa tvárilo akoby nič? Od toho človeka,
ktorému by som odtolerovala snáď všetko, nerátajúc hnusné svinstvá,
naprieky, ale na tie nebolo miesto, ani sa k nim nedostalo, myslela som
si... Bolo to o mojej zaľúbenosti, alebo o čom teda??? Prišlo to ako
blesk z jasného himmlu, a ja som zarazaná pozerala čo sa deje, prečo sa
to deje, a prečo som to práve ja, čo sa na to dívam. Nemohla som uveriť
vlastným očiam, a hlavne ušiam, tak veľmi mi bolo zle, ale nie
psychicky, najskôr mi bolo zle od žalúdka, napínalo ma, a chcelo sa mi
vracať, a kričať, a chcelo sa mi zmlátiť jednu osobu do bezvedomia, áno, to sa m ichcelo , cítila som, že jedine to by mi prinieslo úľavu. Najskôr som nevedela čo si myslieť, nevedela som čo
povedať, nevedela som ako sa tváriť v danej chvíli ... Hovoriť
striebro, mlčať zlato, opakovala som si dozblbnutia, aj keď to často
mýli, viem to, pretože introvertov je plná kopa, okolo mňa, a viem ako
to pomýli okolie, keď nechcú, nemôžu, alebo nevedia povedať čo ich
trápi, aj keď sa márne pokúšame to z nich dostať. Šport ale lieči dušu,
preto som sa rozhodla, že sa vybúrim s ním, potom možno prídem na
vhodnejšie, a možno vôbec na nejaké myšlienky. A potom to prišlo,
konečne som mohla plakať a plakať a vyplakať všetok ten hnus zo seba,
akcia sa podarila, chcela som kričať, búchať a ... ale nemohla som ,tak
som len plakala, plakala, akoby bolo možné zo seba všetku tú lásku,
ktorá bola taká jednoduchá aj zložitá zároveň, lásku, ktorá, myslela
som si nepozná žiadne ale, žiadne proti, žiadne prekážky, že tú lásku
zo seba vytlačím slzu po slze .... ČLOVEK ZO SEBA CELÝ ŽIVOT VYTLÁČA
OTROKA... vraví otec nemenovaného obľúbeného spisovateľa. A tak som ja
vytláčala, všetko zlé, všetko čo ma ranilo, no nevedela som či chcem
aby to pekné zostalo, alebo nie. Rozhodla som sa športovať, čo to dá, až
do umretia. A poviem Vám, na nenávisti sa dá celkom dlho šlapať,
stužuje to kondičku. Ja na nej šlapem už dva týždne, a stále to
funguje. JE to nejaký typ hnacej sily, ktorý ma núti byť lepšia,
najlepšia... Možno to znie detsky, smiešne a hlúpo, ale to mňa
nezaujíma, nezaujíma ma názor druhých, takisto ako sa druhí nesnažili
mi pomôcť keď mi bolo najhoršie... Až na dve svetlé výnimky, o ktorých
som pochopila, že skutočne stoja zato, a vtedy si človek uvedomí silu
priateľstva. Keď ten druhý je schopný a ochotný počúvať depresívne
monológy plné sĺz, o tom, aké to bolo, a aké to mohlo byť, počúvať a
pomáhať,.....
Počase mi ale prišlo na um, že vinník nie je len jeden, že na nevere sú
účastníkmi dvaja. Aj keď to nie je nevera v pravom zmysle, iba taká
psychická, lebo ja sa cítim podvedená a oklamaná. Takým tým hnusným
spôsobom. Asi je chyba niekde inde, asi je chyba vo mne, niečo robím
zle, ale za ten svet neviem prísť na to, čo je to. Možno je to prílišná
dôvera? Prílišný optimizmus, že sa to spraví? Prílišná viera v druhého
človeka? NAIVITA? HLÚPOSŤ??? Hmmm...Najvyšší čas na všetko sa vysrať.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář